č. 80/1958 Sb. rozh. tr., Garance
č. 80/1958 Sb. rozh. tr.
Pojem „vzbudenie verejného pohoršenia“ u trestného činu výtržníctva nemožno stotožňovat s pojmem „verejne“ podľa § 76 ods. 3 tr. zák. Verejné pohoršenie môže páchateľ vzbudiť nielen bezprostredne pri čine u osôb, ktoré jeho počínanie sledujú, ale aj po určitom časovom odstupe po čine, ak sa páchateľovo konanie stane známym ďalším osobám.
Trestný čin výtržníctva nevyžaduje zvláštneho úmyslu páchateľa prejaviť svoju neúctu voči spoločnosti.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 13. júna 1958, 2 Tz 62/53.)
Osem obžalovaných vo večerných hodinách v sade vyhľadávalo ľudí sediacich na lavičkách. Svietili im do očí a keď sa ohradzovali, týchto napadali a telesne im ubližovali, pričom prítomné ženy ohmatávali po tele.
Ľudový súd v Košiciach uznal všetkých obžalovaných vinnými trestným činom výtržníctva podľa § 188b tr. zák. V odôvod-1 není svojho rozsudku poukázal ľudový súd, že dvaja z obžalovaných sa podobných výčinov dopustili aj v letných mesiacoch pri rieke Hornád proti kúpajúcim sa dievčatám, že títo a aj ostatní obžalovaní často menili svoje povolania, na ich výchovu nestačili ani učilišťa pracovných záloh, v ktorých boli umiestení, v nočných hodinách sa schádzali a robili výtržnosti. Preto došiel ľudový súd k právnemu názoru, že v ich konaní sú dané všetky zákonné znaky trestného činu výtržníctva podľa § 188b) tr. zák., keďže vzbudzovali verejné pohoršenie konaním, ktoré svedčí o ich zjavnej neúcte voči spoločnosti.
Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok ľudového súdu a trestné stíhanie obžalovaných podľa §§ 271, 245 ods. 1, § 6 písm. a) tr. por. a čl. III č. 2 rozhodnutia prezidenta republiky z 1. decembra 1957 o amnestii zastavil.
Najvyšší súd na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu zrušil uznesenie krajského súdu a tomuto súdu nariadil, aby vec znovu prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia:
Krajský súd vychádzajúc zo skutkového stavu ľudovým súdom zisteného uviedol, že nespoznal, že by čin obžalovaných bol vzbudil verejné pohoršenie a že by títo boli konali zo zjavnej neúcty voči spoločnosti. Verejné pohoršenie nezistil preto, lebo „z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že by zistená trestná činnosť bola vyvolala verejné pohoršenie medzi osobami prítomnými v uvedenom parku a nebol ani zistený približný počet ľudí, ktorí videli počínanie obžalovaných a v čom sa prejavilo u nich to pohoršenie.“ Ihneď nato ale uvádza výpoveď svedka S, ktorý videl, ako obžalovaní napádali v parku a v okolí toho sa zdržujúcich ľudí, ako týmto ubližovali, ďalej výpoveď svedkyne T a svedka U, ktorí udali, že boli napadnutí obžalovanými, že títo ohmatávali svedkyňu T a prestali, len keď hlasité začala „volať o pomoc. Keby si bol pritom krajský súd podľa svojej povinnosti povšimol aj výpovede samých obžalovaných, bol by mohol zistiť ešte aj to, že títo sa napred dohovorili, že pôjdu do parku, kde budú svietiť na občanov a týchto vyrušovať. Keď potom tam prišli, začali hulákať, strieľali z poplašnej pištole, svietili tam sa nachádzajúcim ľuďom elektrickou svietiľňou do očí, napádali ľudí sediacich na lavičkách, ako aj vyskytujúcich sa v okolí parku, ženy ohmatávali a vykrikovali oplzlé slová. Skutočnosť, že prvý súd…
