Input:

R 56/1953; Garance

č. 56/1953 Sb. rozh. obč.
Na rozvrate manželstva je vinný nielen ten manžel, ktorý začiatok rozvratu svojím chovaním zapríčinil, ale aj ten, ktorý pre nedostatok smyslu pre práva a povinnosti manželov v smysle § 15 zák. o rodinnom práve tento rozvrat prehlbuje a tým nápravu druhého manžela sťažuje resp. zapríčiňuje jeho úplné odcudzenie.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 29. októbra 1952, Cz 529/52.)
Účastníci uzavreli manželstvo v roku 1927. V októbri 1928 bol navrhovateľ preložený ako daňový vykonávateľ na iné miesto, ale keď sa manželka nechcela za ním presťahovať, vzdal sa svojho miesta v auguste 1929 a vrátil sa k odporkyni. Táto ho však nechcela prijať do domácnosti a povedala mu, aby odišiel k svojej matke. Od toho času účastníci spolu nežijú a manželské spolužitie ani neobnovili, hoci vraj sa navrhovateľ o to viac ráz pokúsil, a keď videl márnosť týchto pokusov, rozhodol sa žiť s inou ženou ako svojou družkou, s ktorou má už aj dve deti a ktorú by chcel pojať za manželku. Navrhol preto zrušiť manželstvo rozvodom z viny odporkyne, keďže ona spôsobila trvalý a hlboký rozvrat manželstva svojím bezdôvodne odmietavým postojom a keďže toto manželstvo, už vyše dvadsať rokov rozvrátené a vlastne jestvujúce len na papieri, už ani neplní svoju spoločenskú funkciu.
Okresný súd v Novom Meste nad Váhom návrh zamietol preto, že prerušenie manželského spolužitia zavinil výlučne navrhovateľ a takto nemôže žiadať o rozvod, keď odporkyňa s rozvodom nesúhlasí. Skutkové uviedol, že sa navrhovateľ bez rozumného dôvodu vzdal r. 1929 svojho slušného zamestnania, žiadne iné zamestnarie si nenašiel a potom na vyzvanie odporkyne sám odišiel zo spoločnej domácnosti k svojej matke; vyzvanie odporkyne pokladá okresný súd za oprávnené, lebo ho nebola povinná vyživovať, keď sa ľahkomyseľne pripravil o svoje zamestnanie a navrhovateľ ani potom sa k odporkyni nepriblížil s vážnym úmyslom obnoviť manželské spolužitie, nijako sa o ňu ani o maloleté dieťa nestaral, najmä na ich výživu ničím neprispieval, a to ani vtedy, keď zdedil asi 17.000 Kčs. Teraz sa odporkyňa už ani nemôže k navrhovateľovi vrátiť, lebo tento žije s inou ženou ako svojou družkou a má s ňou dve deti.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudok prvého súdu potvrdil. Usúdil, že medzi manželmi nastal trvalý a hlboký rozvrat, avšak je tiež toho názoru, že ho zapríčinil výlučne navrhovateľ, keď ešte v r. 1929 sa vzdal bez rozumného dôvodu svojho stáleho zamestnania bez toho, že by sa bol vopred o iné primerané zaméstnanie postaral, pričom žil ľahkomyseľným životom, narobil veľa dlžôb, chodil domov opitý a nestaral sa o rodinu; pri týchto okolnostiach právom vyzvala odporkyňa podľa názoru krajského súdu navrhovateľa, aby sa odsťahoval z bytu jej matky, kde predtým spoločne bývali, a takéto jej konanie nemožno kvalifikovať ako zavinenie na rozvrate medzi manželmi.
Nejvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona, podanú podľa § 210 o. s. p., že rozsudkom krajského súdu resp. konaním, ktoré predchádzalo, bol porušený zákon.
Z dôvodov:
Podľa § 30 ods. 1 zákona o rodinnom práve, ak nastal z dôležitých dôvodov medzi manželmi hlboký a trvalý rozvrat, môže manžel žiadať, aby súd manželstvo zrušil rozvodom,