č. 40/1969 Sb. rozh., Garance
č. 40/1969 Sb. rozh.
Ak nebola podaná včas žaloba na neplatnosť rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením, skončil pracovný pomer podľa jednostranného zrušovacieho prejavu, aj keď to bol právny úkon neplatný; platnosť rozviazania pracovného pomeru nemôže byť potom preskúmavaná súdom.
Námietka vznesená v rámci obrany proti uplatneným nárokom z rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením nenahradzuje žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru v zmysle § 64 zák. práce.
Ak dôjde k zmene zamestnania zo zdravotných dôvodov v zmysle § 100 ods. 2 písm. c) zák. práce, nevyžaduje sa - z hľadiska nároku na dovolenku na zotavenie - splnenie podmienky odpracovania 75 dní.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 22. 2. 1968, 6 Cz 5/68.)
Žalobkyňa uviedla v žalobe, že listom z 12. 2. 1966 zrušila podľa § 54 ods. 1 zák. práce okamžite pracovný pomer u žalovanej organizácie, pretože nebola preradená na vhodnú prácu i napriek tomu, že 3. 2. 1966 predložila lekárske potvrdenie, podľa ktorého nemohla vykonávať doterajšiu prácu. Požadovala, aby jej žalovaná organizácia zaplatila sumu 4.895,20 Kčs s prísl., pozostávajúcu z rozdielu nevyplatenej mzdy za dobu od 6. 2. 1966 do 28. 2. 1966 vo výške 998,80 Kčs (kedy nepracovala, pretože jej žalovaná organizácia neprideľovala prácu), zo mzdy za tri mesiace výpovednej lehoty (od 1. 3. 1966 do 31. 5. 1966) vo výške 5.596,40 Kčs a z náhrady za dovolenku za dobu od 1. 1. 1966 do 31. 5. 1966 (kedy by bol skončil jej pracovný pomer pri zachovaní výpovednej lehoty) vo výške 300 Kčs.
Žalovaná organizácia, ktorej bol list žalobkyně z 12. 2. 1966 doručený 14. 2. 1966, namietala najmä, že žalobkyňa nepredložila lekársky posudok, podľa ktorého by nemohla vykonávať doterajšiu prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a že teda nesplnila podmienky uvedené v § 54 ods. 1 zák. práce; navrhla preto zamietnutie žaloby.
Okresný súd Bratislava-mesto zamietol žalobu rozsudkom z 1. 9. 1966. Zdôraznil, že pre okamžité zrušenie pracovného pomeru neboli splnené podmienky uvedené v § 54 ods. 1 zák. práce, lebo žalobkyňa nepredložila žalovanej organizácii zároveň s listom z 12. 2. 1966 lekársky posudok o tom, že nemôže vykonávať ďalej prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia; okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo teda neplatné a žalobkyňa nemá nárok na náhradu mzdy za výpovednú lehotu. Pretože v dobe od 6. 2. 1966 do 28. 2. 1966 odmietla zalobkyňa vykonávať prácu, nemá nárok ani na zaplatenie rozdielu mzdy za toto obdobie. Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobkyni podľa názoru okresného súdu rovnako ndprislúcha, pretože nevykonávala prácu po dobu aspoň 75 dní a vzhľadom na § 100 ods. 1 zák. práce jej nárok na dovolenku na zotavenie v roku 1966 vôbec nevznikol.
Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudkom z 5. 12. 1966 rozsudok súdu prvého stupňa; ani podľa názoru krajského súdu neboli splnené zákonom predpisané podmienky pro okamžité zrušenie pracovného pomeru.
Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti pre porušenie zákona podanej predsedom Najvyššieho súdu, že bol rozsudkami súdov obidvoch stupňov porušený zákon a tieto rozsudky zrušil.
Z odôvodnenia:
Pracovník môže zrušiť okamžite pracovný pomer len z dôvodu uvedeného v § 54 ods. 1 zák.…
