Input:

R 180/1950 (tr.); Garance

č. 180/1950 Sb. rozh. tr.
Vydieračstva podľa § 350 TRZ, resp. útlaku podľa § 1 zák. č. 309/1921 Sb. sa dopustí aj ten, kto vymáhá oprávnený nárok spôsobom zakázaným týmito zákonnými predpismi. Medzi vydieračstvom podľa § 350 TRZ a útlakom podľa § 1 zák. č. 309/1921 Sb. je – nehľadiac na to, že je vydieračstvo deliktom rýdze majetkovej povahy – rozdiel len v akosti a sile použitých prostriedkov.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 10. januára 1950, Tz II 44/49.)
Okresný súd v Novej Bani uznal obžalovaných vinnými priestupkom útlaku podľa § 1 ods. 1 zák, č. 309/1921 Sb. Súd zistil, že obžalovaní sa vrhli na praktického lekára a jeden z nich uderil ho päsťou do tvári v úmysle prinútiť ho k lekárskemu ošetreniu inej osoby, hoci tento mal pre odoprenie liečenia dôvody a obžalovaní mohli si privolať lekára od inakiaľ.
Krajský súd v Banskej Bystrici vyhovel odvolaniu obžalovaných a oboch obžalovaných z obžaloby podľa § 326 č. 1, 4 TRP oslobodil. Odvolací súd zaujal stanovisko, že k tejto skutkovej podstate sa vyžaduje i páchateľovo vedomie, že nemá práva na konanie, opomenutie alebo znášanie, ktoré vynucuje. Keďže pak obžalovaní podľa názoru odvolacieho súdu boli presvedčení, že lekár odoprel pomoc neoprávnene a že preto boli oprávnení ho prinútiť k poskytnutiu lekárskej pomoci, nespoznal odvolací súd v tomto konaní obžalovaných skutkovú podstatu útlaku, lebo chýba hlavný zákonný znak tejto skutkovej podstaty.
Najvyšší súd vyhovel sťažnosti pre zachovanie zákona podanej generálnym prokurátorom, zrušil rozsudok odvolacieho súdu a uložil mu, aby vo veci ďalej konal a rozhodol.
Z dôvodov:
Výklad skutkovej podstaty priestupku útlaku podľa § 1 ods. 1 zák. č. 309/1921 Sb., z ktorého vychádza krajský súd, je nesprávny.
Právnemu poriadku samému je vyhradené určiť prostriedky, ktorými sa občania prinútia k plneniu ich zákonných povinností, a preto nemôže byť im samým ponechaná voľba prostriedkov, ktorých má byť použité. Nie je preto prípustné, aby občan k tomu použil hrozieb, ktoré práve sám uzná za najvhodnejšie a najúčinnejšie, aby protivníka prinútil ku konaniu, opomenutiu alebo znášaniu, po prípade k splneniu vlastného nároku, hoci sa i právom mohol domnievať, že jeho nárok je po práve platný.
Táto úvaha viedla k