č. 164/1949 Sb. rozh. tr., Garance

Obžalovaný išiel ako vodič autom za veľmi zlého počasia, keď viditeľnosť bola minimálna, lebo bola fujavica, hmla a padal hustý sneh, rýchlosťou 25–30 km za hodinu; tým sa stalo, že pri predbiehaní naloženého povozu narazil autom na guľatinu z povozu vyčnievajúcu, tato prerazila karosériu auta a pritľačila v aute sediacu poškodenú, ktorá utrpela ťažké zranenie a podľahla mu.

Bývalý Hlavný súd v Bratislave zmenil rozsudok prvého súdu a uznal obžalovaného vinným prečinom podľa §§ 290, 291 TRZ.

Najvyšší súd zamietol zmätočnú sťažnosť obžalovaného.

Obžalovaný namieta, že stanovisko napadnutého rozsudku, že mal zachovať rýchlosť primeranú danej situácii, ba že mal aj povinnosť vôbec ďalej neisť, je príliš rigorózne, a nie logické, lebo v kritickej dobe išiel rýchlosťou približne 25 km za hodinu; rýchlosť snížil o 10 km od prípustnej rýchlosti a keď pri tejto sníženej rýchlosti pozoroval cestu a terén pred sebou, zachoval ako vodič motorového vozidla najväčšiu starostlivosť a opatrnosť. Nemožno mu prisvedčiť.

Stanovisko odvolacieho súdu je v súhlase s predpisom § 106, ods. 4 vl. nar. č. 203/1935 Sb. Toto ustanovenie v svojej konečnej generálnej klauzule nariaďuje, že bez ohľadu na prípady uvedené v odsekoch 1 až 3 treba jazdu zvoľniť a vozidlo, prípadne aj motor zastaviť, ak je to potrebné pre zabránenie nehode a vôbec vždy, kedykoľvek treba zvýšenej opatrnosti, aby bezpečnosť osôb a majetku nebola ohrozená.

Taká potreba zvýšenej opatrnosti nastala akiste práve s súdenom prípade, kedy podľa zistenia odvolacieho súdu bolo veľmi zlé počasie,…