Input:

R 161/1953; Garance

č. 161/1953 Sb. rozh. obč.
Ustanovenie § 7 ods. 2 zák. í. 322/1948 Sb., o advokácii, podľa ktorého advokát aj strana, pre ktorú konal, majú právo žiadať na súde, aby určil odmenu aj výdavky advokáta, bolo s účinnosťou od 1. januára 1952 zrušené.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 25. augusta 1953, Cz 229/53.)
Bývalý advokát, ktorý zastupoval žalobkyňu v právnej veci o neplatnosť závetu, podaním došlým na súd 19. januára 1952 žiadal o určenie svojej odmeny a výdavkov proti vlastnej strane.
Okresný súd v Trebišove určil podľa spisov odmenu a výdavky žiadateľa a zaviazal žalobkyňu, aby tieto zaplatila žiadateľovi do 15 dní pod exekúciou.
Krajský súd v Košiciach na sťažnosť žalobkyně zmenil usnesenie prvého súdu tak, že sumu odmeny a výdavkov žiadateľa len snížil.
Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona, podanú podľa § 210 o. s. p. predsedom Najvyššieho súdu, že usneseniami krajského i okresného súdu bol porušený zákon.
Z odôvodnenia:
S účinnosťou od 1. januára 1949 – § 7 ods. 2 zák. č. 322/1948 Sb. za súčasného zrušenia len na Slovensku platného § 18 zák. čl. LIV/1912 (§ 40 č. 12 zák. č. 322/1948 Sb.) s platnosťou pro celé štátne územie ustanovil, že advokát aj strana, pre ktorú konal, majú právo žiadať na súde, aby určil odmenu aj výdavky advokáta; o žiadosti rozhodoval v tzv. nesporovom konaní všeobecný súd