Input:

R 69/1954; Garance

č. 69/1954 Sb. rozh. obč.
Nejde o omeškanie dlžníka (§ 252 o. z.), ak suma peňažného záväzku, ktorú dlžník poukázal poštou veriteľovmu zmocnencovi, nemohla byť tomuto včas doručená len preto, že zmocnenec neposkytol potrebné spolupôsobenie na splnenie záväzku.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu z 15. marca 1954, Cz 52/54.)
Vymáhajúci veritelia, zastúpení advokátom, vedú exekúciu proti dlžníkovi na vymoženie sumy 10.000 Kčs istiny (v starých peniazoch) s 5 % úrokmi od 13. novembra do 31., decembra 1950 a 2,5 % úrokmi od 1. januára 1951 do zaplatenia, ktorá im bola prisúdená súdnym rozsudkom z 20. apríla 1951. Exekučný návrh bol na súde podaný 23. mája 1951.
Dlžník podal 30. mája 1951 proti exekúcii v zmysle § 441 o. s. p. námietky, v ktorých tvrdil, že vymáhanú pohľadávku ešte pred podaním exekučného návrhu splnil tak, že advokátovi vymáhajúcich veriteľov poslal 15. mája 1951 poštou 10.160 Kčs, teda istinu aj úroky.
Okresný súd v Galante námietkam vyhovel a exekúciu zrušil; v odôvodnení uvádza, že rozsudok, ktorý je exekučným titulom, bol advokátovi dlžníka doručený 4. mája 1951, takže lehota na plnenie uplynula 19. mája 1951; keď teda dlžník plnil tým, že 15. mája 1951 podal na poštu sumu rovnajúcu sa istine aj úrokom – rozsudok dotyčné trov bol napadnutý sťažnosťou – urobil tak včas a nemôže byť na jeho ujmu, že advokát vymáhajúcich veriteľov dostal peniaze až 25. mája 1951, bez ohľadu na to, či má na tom vinu pošta alebo advokát vymáhajúcich veriteľov.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie vymáhajúcich veriteľov zmenil rozsudok prvého súdu tak, že so zreteľom na návrh vymáhajúcich veriteľov na zníženie exekúcie na trovy exekučného konania obmedzil exekúciu na trovy nariadenia exekúcie a na ďalšie trovy; krajský súd poukazuje na ustanovenie § 303 o. z., podľa ktorého dlžník je povinný, ak si ináč nevymieni, čo však v súdenej veci nebolo ani tvrdené, peňažné plnenie dodať na svoje nebezpečenstvo a trovy veriteľovi do jeho bydliska; keď teda v súdenej veci advokát veriteľov dostal plnenie až 25. mája 1951, hoci lehota na plnenie uplynula už 19. mája 1951, oprávnene podal advokát vymáhajúcich veriteľov 23. mája 1951 návrh na exekúciu a preto dlžník je povinný zaplatiť trovy s tým spojené, a to bez zreteľa na to, či advokát veriteľov nedostal peniaze skôr preto, že nebol prítomný.
Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona, podanú generálnym prokurátorom, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon, rozsudok ten zrušil a upravil krajský súd, aby o veci ďalej konal a znovu rozhodol.
Z odôvodnenia:
Odvolaním napadnutý rozsudok, ktorý je v súdenej veci exekučným titulom, bol dlžníkovi doručený 4. mája 1951 a keďže na plnenie bola určená pätnásťdňová lehota, uplynula táto 19. mája 1951 (§ 152 ods. 1 o. s. p.). Dlžník bol povinný svoj záväzok do konca tohto dňa splniť a keďže išlo o plnenie peňažné, dodať ho na svoje nebezpečenstvo a trovy veriteľovi do jeho bydliska resp. do bydliska jeho zmocnenca (§ 303 o. z.), ináč by bol v meškaní (§ 252 o. z.). Dlžník plnil tým spôsobom, že dňa 15. mája 1951 podal na pošte sumu, zodpovedajúcu istine s úrokom vo výške 10.160 Kčs, ktorá však bola zmocnencovi vymáhajúcich veriteľov doručená až 25. mája 1951, teda po